Voláš sa Ľubomír, a ja viem, že v tvojom mene je môj deň. Ľubuško môj, môj tichý prístav, kde svet je jednoduchý a pravdivý zas. Ty, ja a Bohdan — náš malý svet, kde láska nie je sľub, ale skutok hneď. Tam, kde sa srdce viac nebojí, lebo vie, že domov stojí pri mne, pri tebe. Len na pár dní, len jeden klik, a osud potichu zmenil smer všetkých dní. Takmer dva roky kráčame spolu, a viem, že nie náhodou, nie zo zvyku. Z drobnej náhody vznikol náš čas, kde láska neodchádza, len rastie v nás. ⸻ Ty si môj pokoj, istota v dlaniach, ticho, čo lieči ma v búrkach aj ránach. Bez teba dýchať je ťažké mne, a ty bez mňa strácaš svetlo v dne. Ľubomír môj, láska jediná, s tebou je pravda vždy pokojná. Ďakujem osudu za každý deň, keď môžem povedať: sme len my dvaja, viem. ⸻ Pamätáš siedmy máj — dážď a chlad, práve tá búrka nás spojila viac než tisíc viet. Odvtedy viem, že aj keď svet stíchne, spolu sa dýcha ľahšie… a bezpečne. ⸻ Keď sa smeješ, lebo slová pletiem zas, „pštros“ po slovensky — a smiech má svoj čas. Tieto maličkosti, tie tiché dni, robia z lásky dom, kde chceme žiť. ⸻ More v Taliansku, cesty bez máp, reštaurácia Lozano, smiech a plán. Snívame potichu, bez veľkých slov, len byť spolu — to stačí zas a znova. ⸻ Ty si môj pokoj, môj prístav, môj svet, radosť, zdravie, porozumenie hneď. Ľubomír môj, láska čistá a verná, s tebou je budúcnosť jasná a pevná. ⸻ Navždy spolu. Ja, ty… a láska.